Prezidentský kandidát Ján Jurišta pre Občianske zrkadlo

Autor: Ján Bodnár | 27.2.2014 o 13:30 | (upravené 27.2.2014 o 17:08) Karma článku: 3,70 | Prečítané:  687x

Ján Jurišta pracoval v minulosti ako novinár a diplomat. Šestnásť rokov pôsobil v Latinskej Amerike. Zo svojich skúseností zo zahraničia čerpá pri kritike liberálneho kapitalizmu. Dnes pôsobí ako vysokoškolský učiteľ. V prezidentských voľbách kandiduje s podporou KSS. Rozhovor s Jánom Jurištom sme natočili 12.2.2014 v budove YMCA v Bratislave. Aj keď Ján Jurišta nepatrí medzi najznámejších kandidátov, vrelo odporúčam video vypočuť.

Kompletný rozhovor je zaznamenaný na videu, text je výťahom.

S tým súvisí aj moja nasledujúca otázka, či si myslíte, že občania na Slovensku žijú v reálnej demokracii alebo je ich podiel na moci skôr formálny? Čiže hovoríte, že tu nie je skutočná demokracia.

Nie je. Táto demokracia, ktorá sa nazýva demokraciou je deformovanou demokraciou. Aby bol niekto demokratický v skutočnosti, tak musí byť predovšetkým demokratický ekonomicky a sociálne. A tu je situácia veľmi nepriaznivá. Štát nemá v rukách najdôležitejšiu a to je ekonomickú moc. Nemá ju preto, lebo takmer deväťdesiatpäť percent moci je v rukách zahraničných monopolov. I v individualistických Spojených štátoch je dvadsaťpercentný štátny sektor. V západoeurópskych krajinách je ešte vyššie to percento — až okolo tridsať percent. Čiže tá demokracia súvisí s tým materiálnym základom. Vy darmo budete mať slobodu pohybu, keď nemáte peniaze tak nemôžete ísť ani na zákusok k Sacherovi do Viedne, do blízkej Viedne, ktorá je tu za rohom. Čiže tí, ktorí na to majú, si tú demokraciu kúpia. Ale tu je strašne veľká chudoba. A chudoba a demokracia, to je ako voda a olej. Oni sa neznášajú.

Ako tento stav zmeniť?

Tento stav práve treba zmeniť vytvorením nového modelu, ktorý bude založený na vyváženom vzťahu medzi súkromným a štátnym sektorom. Ja budem veľmi konkrétny. Totiž ten štátny sektor je stabilizujúcim prvkom. Ak vznikla kríza v Spojených štátoch a preliala sa do Európy, tak ona priniesla krach bánk a tie banky nezachránil nejaký Rotschild, nejaký Soros, nejaký Bill Gates, ale občania zo svojich peňazí. Čiže štátny sektor je v tomto zmysle stabilizujúci. Ale štátny sektor, jeho obrovská výhoda je, že vie zabezpečiť plnú zamestnanosť a spravodlivejšie mzdy.

Prečo vie zabezpečiť toto? Preto lebo štátny sektor sa neženie za maximálnymi ziskami, ale stačí mu rentabilnosť. Kdežto cudzí investori, tí idú po hyperziskoch, stláčajú mzdy, a stláčajú ich aj tak, že nechávajú medzi sebou súťažiť druhoradé krajiny, akou je aj Slovensko, ktorá z nich im poskytne lacnejšie pracovné sily a výhodnejšie daňové podmienky. Preto ja som zato, aby sa vytvoril štátny sektor. Vždy zdôrazňujem, že ten štátny sektor sa nemá vytvoriť nejakým znárodnením, nejakým vyvlastnením — v žiadnom prípade nie. Vytvárať nové moderné podniky, na základe najmodernejších špičkových, svetových technológií. [...]

A chcem ešte jedno zdôrazniť, ak mi dovolíte. Lebo to je superdôležité pre mňa, ako moderného ľavičiara. Že do tých štátnych podnikov by sme vpustili súkromný kapitál. A keby sme nemali dosť peňazí, tak je tu možnosť požičiať si za lacný úrok od Číny alebo od hociktorej ďalšej vynárajúcej sa ekonomiky, ktoré majú veľmi veľké devízové zisky. Viete, ďalej ja nastoľujem otázku. Načo nám je politická samostatnosť keď sme ekonomicky závislí? To už pred sto rokmi nastolil Tomáš Garrigue Masaryk — a mal pravdu. To je absolútne základná otázka. Alebo ako to je možné, že my nemáme národné a štátne záujmy? Ako môže jeden samostatný štát, ak chce byť samostatný, sa vyvíjať živelne, alebo dokonca bez nejakej koncepcie a byť hračkou v cudzích rukách?

Rozhovor s Jánom Jurištom

To proste nejde. My musíme jasne vedieť, ako sa bude vyvíjať priemysel, poľnohospodárstvo, školstvo, zdravotníctvo a tak ďalej. Jednotlivé sféry. A len tak môžeme niečo docieliť. Samozrejme, to je beh na dlhé trate. Ale ako hovoria Číňania, raz musíte začať. Aby ste o dvadsať rokov nekonštatovali to isté. Viete, prepáčte mi, nechcem sa chváliť, ale je faktom, že začiatkom deväťdesiatych rokov ja som napísal niekoľko článkov, pre Pravdu, pre Smenu, pre Nové slovo, kde som tvrdil, alebo upozorňoval, že pozor, tu vzniká kapitalizmus a kapitalizmus nie je len bohatý a demokratický, on je aj chudobný a závislý. Ako som ho ja poznal v x krajinách. A že nato si treba dať pozor. Vtedy i vtedajší ľavicoví predstavitelia zo SDĽ, kde som ja pôsobil sa na mňa dívali ako na exotické zvieratko.

Aký by mal mať podľa Vás prezident vzťah k občanom?

Viete, prezident by mal mať ten najúprimnejší, najpriamejší vzťah k tým občanom. On by mal detailne poznať čo tých občanov trápi. Ale on predovšetkým by mal vedieť, aké sú skúsenosti zo sveta, aby tých občanov to netrápilo. Apelujem na erudovanosť toho prezidenta. Na jeho vzdelanosť, na jeho schopnosť analyzovať ekonomickú situáciu, nie len u nás, ale aj v zahraničí. On má na to ľudí, poradcov, tím a tak ďalej.

Ale treba inšpirovať tých ľudí. Viete, ak tí ľudia nevedia, že súčasťou tej ekonomickej závislosti, tej ekonomickej okupácie je aj to, že deväťdesiatsedem percent bankového sektoru je v súkromných západných rukách a ak oni chudáci nevedia, že ten hypotekárny úver, ktorí si oni berú je štyrikrát drahší ako inde v Európe, ak oni chudáci nevedia, že my máme DPH na úrovni dvadsať percent a v sedemnástich krajinách je to len medzi päť a desať percent, a že vo Veľkej Británii je to nula? No tak čo potom? Aby ten národ rozhodoval, aby tu bola skutočne občianska spoločnosť a ten človek sa mohol kvalifikovane rozhodnúť, on musí vedieť o čom sa rozhoduje. A preto ja žiadam vedomostnú revolúciu.

Lebo tu je viete veľa vecí zamlčaných. Ja v tej mojej knižke1 mám prvú kapitolu — Cenzúra zamlčiavaním a tam vyrátavam na x stránkach, čo všetko sa zamlčiava. A zamlčiava sa tu toho neúrekom. Ja napríklad súhlasím vrelo s pápežom Františkom ktorý hovorí, že ak spoločnosť je organizovaná tak, že nie všetci môžu pracovať — je to spoločnosť nespravodlivá. Ale teda uvádzam jeden príklad: to je kľúčový príklad prosím zamlčiavania dôležitej skúsenosti, že dva roky pred Nežnou revolúciou, v osemdesiatomsiedmom roku Američania padli do hlbokej ekonomickej recesie a oni to dokázali zamlčiavať dvadsať rokov. Predstavte si, že pri vytváraní tohto súčasného modelu, ktorý vznikol z majetkového prevratu, by to ľudia vedeli. Správali by sa takisto? Štrngali by kľúčami niekde? Alebo uverili by tomu, že iba Sovietsky zväz bol uzbrojený? Nebol náhodou uzbrojený aj Američan? Ktorý navyše si vydával doláre nekryté zlatom ani inými aktívami?

Nasledujúci rozhovor s Jánom Čarnogurským prinesieme v piatok, 28.2.2014.


1. Ján Jurišta: Zákulisie premien sveta, Nave Libre, Trenčín, 2013

Web projektu: obcianskezrkadlo.org
YouTube kanál: VÍZIA21
Rozhovor s Radom Procházkom
Rozhovor s Helenou Mezenskou
Rozhovor s Gyulom Bárdosom
Rozhovor s Viliamom Fischerom
Rozhovor s Jozefom Behýlom
Rozhovor s Milanom Melníkom

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?