Prezidentský kandidát Rado Procházka pre Občianske zrkadlo

Autor: Ján Bodnár | 26.2.2014 o 11:20 | (upravené 27.2.2014 o 11:35) Karma článku: 5,18 | Prečítané:  763x

Rado Procházka je advokát a poslanec Národnej rady s bohatou právnou praxou doma i v zahraničí. Pôsobí tiež ako vysokoškolský pedagóg. Ako ústavný právnik je známy svojím jasným postojom k platnosti výsledkov referenda. V prezidentských voľbách kandiduje ako občiansky kandidát. Rozhovor s Radom Procházkom sme natočili 11.2.2014 v knižnici NR SR v Bratislave.

Kompletný rozhovor je zaznamenaný na videu, text je výťahom.

Aký by podľa Vás mal mať prezident vzťah k občanom?

Otvorený, úprimný, priamy. Myslím si, že by mal mať predovšetkých schopnosť sa ľudí zastať. A byť im nablízku mentálne aj fyzicky. Že by mal vlastne chrániť ľudí v ich právach, v tých nárokoch v ktorých moc už prestala venovať pozornosť. A mal by byť schopný chrániť aj svoju vlasť.

Ako by ste zareagovali, ak by Vám jedného dňa začali protestovať občania pred prezidentským palácom?

Závisí to od toho, že čoho by sa ten protest týkal. Ale ja verím na komunikáciu. Ja verím na rozhovor a na nejaký úprimný pokus domôcť sa spoločne nejakej dohody a vyjsť si v ústrety. Mne sa osvedčilo, že niekedy naozaj má význam vystrieť ruku k tomu druhému a komunikovať s ním. Keď som bol mladý, tak som bol tiež taký akože hustý, že som si myslel, že som zožral všetkú múdrosť sveta, a že len ja mám tú pravdu. Ale postupne ako človek dozrieva a učí sa od starších, tak sa naučí tomu, že niekedy netreba ísť hneď na barikády alebo do zákopov, ale stačí sa o tej veci normálne, slušne porozprávať. A ľudia majú naozaj právo povedať moci to svoje, spôsobom, akým to uznajú za vhodné.

Žijú slovenskí občania podľa Vášho názoru v reálnej demokracii alebo je ich podiel na moci skôr formálny?

Myslím si, že to v čom sa odlišujeme od tých smutnejších kútov zemegule je to, že vo voľbách ešte stále naozaj rozhodujú ľudia a že dokážu niekoho zvoliť aj do parlamentu aj mimo parlamentu. Že si ešte stále vo voľbách vedia vybrať, aj keď je ten výber niekedy obmedzený. Ale myslím si, že u nás sa volebné výsledy zatiaľ naozaj vo veľkom nefalšujú. Najmä v tých veľkých voľbách nie. Aspoň dúfam a som o tom presvedčený.

A kde ale máme problém, je to obdobie medzi voľbami. A tam sa mi zdá, že ten občiansky hlas potrebujeme počuť častejšie, hlasnejšie. A že by mal zaznieť aj v tom období medzi voľbami. Ja som preto dlhé roky prívržencom tézy, že výsledky platného referenda sú právne záväzné, majú silu ústavného zákona a že moc je povinná ich rešpektovať. Napísal som o tom množstvo nielen publicistických ale aj vedeckých článkov, pretože má ta téma zaujíma.

Ale nevyčerpáva sa to priamou demokraciou. Je tam jeden kľúčový problém, na ktorý ja sa už dlhšie snažím upozorniť. A to je to, že my vlastne máme zlyhávajúci systém zodpovednosti — tých, ktorí sa dostanú k nejakej verejnej funkcii. Politická zodpovednosť za nejaký prešlap u nás funguje tak, že toho človeka často pošlú niekde vyššie, alebo ho upracú. Ale ľudia z toho nič nemajú. Trestnoprávna zodpovednosť funguje v minimálnom rozsahu. Naozaj to vyzerá, ako keby sa tu nič nedialo. Súčasný pán prezident povedal, že on sa za vyše dvadsať rokov v politike s korupciou nikdy nestretol. Kto mu to verí?

A preto ja hovorím: potrebujeme skúsiť hmotnú zodpovednosť verejných funkcionárov v prípadoch, že spôsobia občanom Slovenskej republiky nejakú škodu. Predložil som takýto návrh do parlamentu už dvakrát. Zatiaľ to neprešlo, ale aj s imunitou to dlho trvalo. A tá rovnosť pred zákonom je veľmi dôležitá. Ono to bol totiž ten princíp rovnosti pred zákonom sa týkal aj tej imunity, ale týka sa aj tej hmotnej zodpovednosti. Lebo vy, s touto kamerou, s týmito vecami, vy nesiete zodpovednosť za tieto zverené statky. Zamestnanci, podnikatelia, všetci. Prečo nie tí, ktorí majú v správe tie najväčšie zdroje?

Rozhovor s Radom Procházkom

Prezident je volený priamou voľbou. Vidíte nejakú možnosť rozšírenia priamej voľby aj na iné funkcie napríklad generálneho prokurátora?

Odpoviem možno trochu oblúkom. A to v tom, že prezident republiky by mal mať okrem tých vecí, ktoré som hovoril aj schopnosť hovoriť ľuďom pravdu. Aj o sebe, aj o štáte, o spoločnosti, o národe. Aj keď nie je pohodlná. A ja asi tuším, že čo chcete počuť. Ale nedám Vám odpoveď, ktorú chcete počuť, ale tú, o ktorej som presvedčený.

Do tých funkcií, ako je generálny prokurátor a predseda Najvyššieho súdu, sú vždy v ponuke ľudia, ktorí majú v tom stave, v tej profesii nejakú kariéru, ktorá nie je politickou kariérou. A ľudia si do týchto funcií podľa mňa nevedia vybrať s plnou znalosťou tých ľudí. S plnou znalosťou tých kandidátov. Ani sa to nedá.

Myslím si, že tam sú parametre, ktoré sa za dva týžne alebo dva mesiace kampane nedajú ľuďom vysvetliť. A že by výsledky takéhoto systému — no asi nemohli by byť horšie, ako v jednej konkrétnej funckii máme dnes. Ale nie je to žiadna záruka, že by sa do tých funkcií dostali práve ľudia s najväčšími zdrojmi, napríklad na tú kampaň. Čiže toto je priestor pre zodpovedný a svedomitý výkon verejnej funckie. Aj zo strany prezidenta republiky, aj zo strany osôb, ktoré tam sú — súdna rada, predseda Najvyššieho súdu. S tým, že finálne slovo má prezident republiky — on si vyberá. A to isté dnes vieme, že platí aj pri generálnom prokurátorovi.

Slovensko na tom nie je dobre z hľadiska korupcie. Myslíte si, že je to problém systému alebo jednotlivcov?

Aj aj, samozrejme. Ja som už dávnejšie hovoril, že vo vzťahu ku korupcii sa často hovorí o tom, že či prevencia alebo represia. A ja si myslím, že represia, účinnejšia represia, by bola aj nástrojom prevencie. Že pokiaľ tí čierni pasažieri nevidia, že niekto naozaj dostane trest za to svoje konanie, tak majú motiváciu skúšať to takisto. My potrebujeme naozaj zefektívniť odhaľovanie, ale nielen odhaľovanie ale aj trestanie korupčných trestných činov. Dám Vám príklad, ktorý súvisí s hlavou štátu.

Amnestia pri príležitosti dvadsiateho výročia Slovenskej republiky dostala von, alebo zbavila trestu ľudí, ktorí boli odsúdení aj za korupčné trestné činy. Preto ja tvrdím: prezident republiky by práve z dôvodu rovnosti pred zákonom vôbec nemal mať právomoc udielať amnestiu. Lebo amnestia paušálne, v hromadnom meradle popiera rovnosť pred zákonom. Ak potrebujeme naprávať individuálne zlyhania systému, v konkrétnom prípade — na to slúži milosť. Ale tam je to konkrétny prípad, konkrétny človek, konkrétny osud a povinnosť podrobného zdôvodnenia. Zatiaľ čo pri amnestii sa nám stáva to, že človek, ktorý vo verejnej funkcii sa dopustil trestného činu korupcie je dnes zbavený trestu.

Nasledujúci rozhovor s Jánom Jurištom prinesieme vo štvrtok, 27.2.2014.


Web projektu: obcianskezrkadlo.org
YouTube kanál: VÍZIA21
Rozhovor s Helenou Mezenskou
Rozhovor s Gyulom Bárdosom
Rozhovor s Viliamom Fischerom
Rozhovor s Jozefom Behýlom
Rozhovor s Milanom Melníkom

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?